BFHI hospital - Aj takto sa rodí na Slovensku

 

Celkom prvé náznaky toho, že sa už Alex chystá z bruška von, som pocítila v sobotu v noci počas dojčenia prvorodenej dcérky Esterky, ale trvalo to len necelých 10 min. Odvtedy som sem-tam mala  zvláštne pocity akoby sa už bábätko pomaly pripravovalo. Ale pravé orechové prišlo až v noci z utorka na stredu, keď všetko začínalo naberať na intenzite. Keďže asi od štvrtej rána boli sťahy celkom intenzívne a časté – cca po 2 – 5-tich minútach a vzhľadom na to, že vonku riadne chumelilo a mrzlo, rozhodli sme sa, že pomaly vyrazíme. Takže sme zbalili veci a o 08:00 sme vyrazili do Topoľčian. Cesty boli dosť divoké, ale krásne snežilo,  všetko bolo biele. Intervaly medzi kontrakciami sa počas cesty začali predlžovať, až som chvíľami váhala, či sa radšej nevrátime domov. Ale vždy, keď moje pochybnosti o tom, či už Alex ozaj balí kufre, vrcholili, drobček mi odpovedal kontrakciou, čo ma  upokojilo a pokračovali sme do pôrodnice. Cesta nám trvala skoro 2 hodiny, lebo sme išli “úplne vegetne”, šmýkalo sa, kolóny, do toho sneženie, kontrakcie už v 20-minútových intervaloch – nebolo sa kam ponáhľať . V Topoľčanoch sme sa ešte vybrali do Tesca kúpiť fén, lebo sa mi deň predtým pokazil.

 

No keď sme dorazili do pôrodnice, celá „baliaca činnosť“ skoro úplne prestala. Lekár ma vyšetril, bola som síce otvorená na 2-3 cm, ale po sťahoch ani stopy. Akoby si to drobček rozmyslel. Úprimne, začali ma prepadávať celkom zúfalé pocity, že na čo sme sa tak skoro hrnuli z domu, čo tam teraz budeme robiť, určite budem musieť odolávať pokusom lekárov vyvolať pôrod alebo ho urýchliť, čo som to za druhorodičku, keď si ani nie som istá, či vlastne rodím a podobne . Stále mi neodišla ani hlienová zátka, ani plodová voda neunikala, proste nič, len sem-tam kontrakcia. Vypísali sme  papiere, vybalili sa na VIP izbe, ešte som v snahe ukecať Alexa nech si švihne, povynášala tašky na izbu po schodoch. Vlastne všetky behačky ohľadne ubytovania, prijímacich papierov atď. som riešila behaním po schodoch, aby sa pôrod rozbehol. Tiež som ponúkala dcérke prsník, nech sa čo najviac dojčí. No nejako to nepomáhalo. Sem-tam nejaký sťah, absolútne nepravidelné intervaly, žiaden náznak, že by sa to chcelo pohnúť. Akože – druhý pôrod???

 

S lekárom som sa dohodla, že spravíme vstupný CTG monitor, aby sa  zistilo, aká je alebo nie je pôrodná činnosť. To už boli sťahy tak cca po 10-tich minútach. Neviem presne, lebo som musela mať pri monitore vypnutý mobil a tak som  nemala možnosť sledovať čas. Pamätám si, že pri prvom pôrode mi bolo  CTG-čko hrozne nepríjemné, ale teraz ma to taaaaaaak upokojilo – to srdiečko, tlkot srdiečka môjho dieťatka…Bol to doslova balzam na moje zvláštnymi-smutnými pocitmi zmietané vnútro: prísne a chladne pôsobiaci primár, pôrodná asistentka, ktorá tiež nebola príliš vľúdna. Všetko začalo na mňa doliehať – o poschodie nižšie bol manžel s dcérkou na izbe, chýbali mi. Zrazu mi prišlo ľúto, že manžel nebude pri mne, že ja nebudem pri dcérke, že prečo som si nezobrala k pôrodu aspoň dulu… Joj,  hormóny vo mne tancovali ostošesť a mne prišlo normálne do plaču. Pomodlila som sa. Potrebovala som nabrať vnútorný pokoj, lebo som si bola veľmi dobre vedomá toho, ako „fantasticky“ sa  pôrod rozbehne, ak budem v takomto strese. Neustále som si pripomínala, čo sa vravelo na prednáške o vedomom pôrode – buď istota a bezpečie, ktoré uvoľnia hormóny, ktoré sú k hladkému priebehu pôrodu nevyhnutné, alebo adrenalín, ktorý to celé pod vplyvom stresu zablokuje.

 

Potom, čo som sa pomodlila pri počúvaní tlkotu srdiečka, som sa neskutočne upokojila. Bojová nálada, ktorú som cítila voči pochmúrnej pôrodnej asistentke i primárovi, sa zrazu zmenila na akúsi lásku voči všetkým naokolo. Keď pôrodná asistentka prišla pozrieť výsledky z monitorovania, chytila som ju za ruku a s úsmevom jej povedala: „Usmejte sa troška“. Ona úplne iným tónom ako dovtedy odpovedala, že ju strašne bolí hlava od rána. Prehodili sme ešte zopár slov a ľady sa prelomili. Zavolala som zopár kamarátkam, ktoré som v tej chvíli cítila ako akési spriaznené duše v oblasti pohľadu na pôrod, čo mi pomohlo ešte viac sa ukľudniť. Medzičasom kontrakcie naberali na intenzite, ale boli tak neuveriteľne nepravidelné, že som to fakt nechápala. Raz boli v priebehu troch minút tri sťahy, potom ďalších 15 min. nič. Proste divočina. Zbehla som pozrieť Esterku a Erika dole na izbu. Oni potom šli do bufetu do detského kútika sa zahrať, ja som šla naspäť hore s tým, že si trocha pospím. Už boli asi dve hodiny poobede. Nespala som dlho. Chvíľu som sa rozprávala s bábätkom, že už naozaj môže prísť, lebo sa ho už nevieme dočkať. Počúvala som hudbu a  relaxovala. Erik mi doniesol pitie, ktoré mi medzičasom došlo (veľa som pila po celý čas a stále som chodila cikať). Sťahy boli zrazu dosť intenzívne, predýchavala som počas špirálovitého pohybu panvy. Akosi prirodzene mi prišlo dýchať ako na brušných tancoch – nafukovať bruško dopredu. Veľmi to pomáhalo a skôr ako bolesť som cítila tlak. Chvíľami bol na moje prekvapenie  tlak veľmi príjemný. Boli asi 4 hodiny poobede. Erik s malou odišli do izby s tým, že im zavolám, keď pôjde do tuhého a prišli na finále – ako sme boli dohodnutí – aj s foťákom samozrejme. 

 

No už počas nášho lúčenia som tušila, že to naberie celkom iný spád ako dovtedy. Keď odišli, pôrodná asistentka ma vyšetrila,  aby sme videli ako pôrod napreduje. A skoro jej oči vypadli:  „krčok takmer spotrebovaný“. Joj, ako som sa potešila, kontrakcie začali byť veľmi intenzívne a ja som  ich predýchavala v sprche, pričom som zvažovala čo urobiť. Chcela som rodiť do vody ako aj staršiu dcérku, ale stále mi nepraskla voda. Museli by mi ju prepichnúť, čo som pôvodne nechcela. Keby som však nechala vodu neprasknúť, musela by som rodiť „na suchu“. Kontrakcie boli teraz  bolestivé a veľmi časté, začala som cítiť tlaky na konečník. Volám Erikovi, nech prídu hore aj s foťákom,  už to asi bude. Keďže som ozaj cítila dosť silné tlaky, súhlasila som s pustením vody, aby som mohla ísť do vane – lekárka vravela, že  bábätko už drží len  plodový obal. Bolo mi to trochu ľúto. Chcela som strašne vedieť, ako by som porodila, keby mi voda neodtiekla. Pocity na tlačenie však boli  neúnosné a chcela som  mať maličkého čím skôr vonku. Tak prepichla vodu. V ten moment som si myslela, že sa len pretočím na bok a vytlačím ho. Ale prekotúľala som sa napokon do vane, kde to bolo taaaaaak fajn. Zavesila som sa rukami o  opierky na nohy, bola som v  polodrepe a čakala na ďalšiu kontrakciu. Ešte asi dve kontrakcie boli  „slabšie“. No pri  druhej som cítila, ako hlavička na chvíľu vkĺzla do pôrodných ciest. Vtedy mi lekárka povedala, nech sa nohami zapriem do opierky a rukami nech sa chytím  držiakov či ako ich mám nazvať. Nohy som ešte zvládla, ale oveľa lepšie mi bolo zaprieť sa rukami do vlastných kolien. Prišla kontrakcia – posledná – počas ktorej som asi na 4 zatlačenia pekne plynule vytlačila Alexa. Bolo to neuveriteľné. Keď som rodila Ester, dlho som sa trápila s vytlačením hlavičky. Alex šiel ani nie na etapy ako sme zvyknutí vidieť, ale posúval sa úplne plynule krásne von. Juj, keď som zbadala tie vlásky medzi mojimi nohami. Drobček vyšiel zo mňa vonku, na posledné zatlačenie som si tuším zakričala. 

 

Chrústika som si pritúlila na hruď, vybozkávala ho. Ešte som stopla lekárku s nožnicami pri pupočníku,  nech ho nechá dotepať. Držala pupočník v ruke a vraví, že už dotepal – že to cíti – a vtedy precvakla. Zdalo sa mi to nejako rýchlo, ale bola som taká happy, že mám Alexa v náručí, tak som to už neriešila. Dohodli sme sa, že vyjdem z vane na posteľ vedľa a Alexovi zatiaľ odsajú noštek a pusku a odvážia a odmerajú. OK, ale nech ho neobliekajú, lebo ho hneď chcem holého  na moje telo. Lekárka-pôrodníčka automaticky prikývla, lebo  čítala môj pôrodný plán, ktorý som im odovzdala pri príjme. Avšak sestrička z novorodeneckého bola zjavne prekvapená, keď mi maličkého podávala v plienke holého. Položila som si ho na bruško, prikryla plienkou a uterákom a mojkala.  Zatiaľ lekárka držala pupočník a čakala na pôrod placenty. Ešte som jej predtým pripomenula, že nechcem placentu vytiahnuť. Súhlasne prikývla. Čakali sme na kontrakciu, ktorá prišla hneď, ako sa Esterka prisala na prsník. Áno – zabudla som spomenúť , že medzičasom prišiel Erik s Ester. Nestihli už vidieť Alexa vyjsť z bruška, lebo ich predbehol, no videli ho hneď, ako mi ho ukladali na brucho  na posteli vedľa vane. Esterka ho hneď pribehla s úsmevom pohladkať , vyhŕkla  „môj Alexík“, a potom sa vrhla na prsník.

 

Lekárka sa ma tesne predtým spýtala, či ma ani teraz nemôžu trocha pichnúť – podať syntetický oxytocín. Samozrejme som nesúhlasila, veď pri dvoch prísavníčkoch bude oxytocínu viac ako dosť. Keď sa Ester prisala, tak všetci,  ktorí boli pri nás – teda pôrodníčka, sestra z novorodeneckého i pôrodná asistentka boli zjavne prekvapené. Jediná lekárka zachovala duchaprítomnosť a vraví im: „Takýto prirodzený oxytocín ste ešte nevideli na sále, však?“ Ozaj to tam doteraz nemali . Kým si Esterka cuckala prsko, Alex sa krásne začal šplhať za druhým – fakt neuveriteľný zážitok.  Nesmierne som sa tešila, že zažijem samoprisatie na prsník. Je to však  ešte čarovnejšie než som predpokladala– ako sa ten malý batôžtek začne nohami odrážať od vášho brucha a slintať, olizovať až príde k bradavke. Troška som mu pomohla nasmerovať bradavku do pusinky a on sa pekne prisal a prehltol pár hltov . Medzitým som pocítila kontrakciu na placentu, ktorú som vytlačila. Už mi len spravili asi tri stehy, lebo som sa trocha natrhla. Až do tejto chvíle vlastne prebehlo všetko podľa pôrodného plánu bez problémov – až na prepichnutie vody, s ktorým som však nakoniec súhlasila.

 

Prvý múr, na ktorý som narazila, bola lekárka z novorodeneckého oddelenia, pravdepodobne nebola úplne oboznámená s mojím pôrodným plánom– chcela Alexa zobrať a zabaliť v strachu o telesnú teplotu maličkého. Vravím nie,  ostane na mne koža na kožu. Nesúhlasne na mňa pozrela a odišla vedľa. Medzitým odišiel Erik aj Ester na izbu, lebo Ester im tam začala loziť po všetkom možnom a – samozrejme – chcela sa tiež dať ošetrovať, lebo moje prvorodené dieťa miluje lekárov. 

 

Znovu došla tá istá  novorodenecká lekárka s upozornením, že mi malý takto chytí zápal pľúc. Ja na to, že nech sa nebojí, že si ho zohrejem. To som si už naňho medzitým natiahla čiapočku a ponožtičky a prikryla ho dvomi dekami. V teple mojej hrude bol stále prisatý a cuckal si. Bola som taká šťastná. Lekárka došla opäť a s ešte prísnejším  pohľadom a tónom v hlase sa ma spýtala,  kedy ho mienim dať im. Ja na to, že on odo mňa nepôjde ani na minútku, lebo ho chcem mať koža na kožu. Súhlasila, ale nie na 2 hodiny. Oponovala som,  že to odporúča aj WHO a oni ako Baby friendly pôrodnica by to mali mať ako štandardný postup po pôrode. Na jej  spýtavý, nemý pohľad som jej len pokojne odpovedala, prečo sa na mňa mračí len preto, že chcem niečo, čo je prirodzené. Odišla zrejme hľadať riešenie, ako bábätko vyšetriť a zároveň nechať pri mne.  Ešte sestrička spravila dva pokusy o oblečenie malého – vraj  mi ho dajú hneď vedľa mňa do postieľky. Tvrdohlavo som trvala na svojom –  ”nie, maličký bude na mne”.

 

Keď už pochopili, že so mnou nepohnú, prišla sa druhá sestrička spýtať, či môžu dať malému vitamín K. Spýtala som sa, ako ho podávajú. Injekčne. Tak jej vravím, že nechceme. Vraj dobre. Za chvíľku sa vrátila s tým,  že  majú aj kvapky. Súhlasila som, že  mu ich môžu kvapnúť. Chrústika som len pootočila, aby mu ich mohla kvapnúť a hneď som ho znovu dala na prsko. Potom  prišla gynekologička, ktorá bola pri pôrode spolu s novorodeneckou nevľúdnou lekárkou a tlmočila mi jej otázku či môžu aspoň na mojom bruchu malého popočúvať a zmerať hlavičku a hrudník. Ja na to, že na mojom bruchu samozrejme v pohode. Lekárka ho  popočúvala a zmerala bez jediného slova. Ale to mi bolo úúúúúplne jedno.

 

Poslednou komunikáciou na sále bolo, keď sa ma prišla spýtať sestrička- podotýkam veľmi slušne –  či jej môžem povedať , ako si to s malým predstavujem ďalej, nech sa môžu zariadiť. Povedala som jej, že po tých 2 hodinkách s ním pôjdem na izbu, kde si ho dám do poriadku, oblečiem a kde sa aj ja osprchujem. Súhlasila. Odišla a ja som sa 2 hodinky mojkala s Alexíkom. Uletelo to neskutočne rýchlo. Ani som sa nenazdala a došla sestrička späť, či môžeme ísť na izbu. Len som sa presunula na vozík – poležiačky s malým na bruchu – stále koža na kožu – prikrytým dekami. Sestrička mi ochotne naložila veci a odviezla ma na izbu, kde som dala chrobáčika tatovi a šla sa vycikať do sprchy a umyť. Potom som si obliekla drobčeka, ale vôbec som ho neumývala – stále bol taký ako vyšiel z bruška. Tak krásne voňal. Po sprche som si dala chrobáčika do šatky a dali sme svetu vedieť jeho príchod medzi nás. Pripravili sme sa spať.

 

Alex chvíľami  chrapkal, akoby sa mu ťažko dýchalo. Muž sa hrozne bál. Radšej  sme zavolali spomínanú novorodeneckú  lekárku, či sa môže prísť naňho pozrieť. Lekárka prišla, opäť bez slova. Popočúvala ho. Čakala som, ako si zgustne a vynadá mi, že prechladol kvôli tomu, lebo nebol oblečený. Povedala však,  že dýchanie je úplne čisté,  akurát noštek mu môžeme vytrieť novorodeneckým nasivinom. S rovnakou odmeranosťou ako na sále odišla,  iba ja som sa slušne poďakovala, že prišla. Chrapkanie na druhý deň prešlo. Večer sa ešte Alex 2x poriadne vykakal, kolostrum ho zjavne pohlo.  Hneď od druhého dňa krásne bezplienkujeme. Úžasné, ako toto dieťatko reaguje a spolupracuje. Proste neprerušený kontakt s mamičkou veľmi výrazne ovplyvní celú komunikáciu v nasledujúcom období. 

 

Na záver akési zhrnutie – hodnotenie celého pôrodu: Zaujímavé, že hoci to bol druhý pôrod, trval oveľa dlhšie než prvý. Hoci prvý bol vyvolávaný Hamiltonom, po odchode zátky a nástupe kontrakcií som šla na istotu. Teraz som párkrát váhala, či už vlastne budeme rodiť. Úplne iné bolo vnímanie kontrakcií – určite aj tým, že som si od prvého pôrodu čo-to naštudovala, ale skutočne som ich až skoro do finále pociťovala ako tlaky a nie bolesť, až tie finálne boli bolestivé. No úplne najväčší rozdiel vidím vo vzťahu k dieťatku. Je neuveriteľné, ako ovplyvní vzťah medzi matkou a dieťatkom  kontakt koža na kožu tesne po pôrode. Všetko, čo sa o tom píše, je skutočne pravda. Keby každá matka toto zažila po pôrode, tak neverím, že sú opustené detičky v hniezdach záchrany alebo matky “zdrhnuté” z pôrodnice po pôrode alebo matky rozhodnuté nedojčiť.

 

Ešte posledný rozdiel – v porovnaní s tým, ako som sedela na nafukovacom kolese po prvom pôrode, teraz úplne bez problémov sedím, cikám aj kakám. Zvláštne, aj Alex je o pol kila väčší ako bola Ester a vyšiel oveľa ľahšie. Napriek tomu, že bol tento pôrod oveľa, oveľa dlhší než ten prvý, ktorý trval 10 hodín, bol oveľa menej vyčerpávajúci, vlastne takmer vôbec. Bol to krásny zážitok, ktorý by som si hneď išla zopakovať.

 

Veľmi výrazne k tomu určite prispelo, že na rozdiel od prvého pôrodu, kedy boli vykonané rôzne zásahy, o ktorých som si ešte vtedy v nevedomosti myslela, že sú v poriadku (Hamiltonov hmat na úvod, obmedzovanie pitia tekutín, resp. nepitie, prestrihnutie pupočníka pred dotepaním, pichnutie syntetického oxytocínu), teraz prebehol celý pôrod absolútne prirodzene (okrem spomínanej amniotómie už úplne pred koncom) a tým aj celé jeho prežívanie bolo úplne iné – také prirodzené. Až do samotného finále mi skoro ani neprišlo že rodím.

 

Som veľmi rada, že aj vďaka práci laktačnej poradkyne som sa dostala k informáciám a poznatkom, ktoré mi pomohli vytvoriť si predstavu o tom, ako chcem aby môj druhý pôrod a všetko po ňom vyzeralo. Spísala som si predstavy do pôrodného plánu. Podľa nich prebehol nielen celý pôrod, ale aj ošetrovanie synčeka. Nechcela som, aby bol bezo mňa hoci len na minútku a tak som ho aj v nemocnici sprevádzala na vyšetreniach, ktoré absolvoval – odniesla som si ho tam pekne v šatke. Nemusel tak trpieť stresom ako bábätká, ktoré viezla sestrička na vyšetrenia bez mamičky, vo veľkom nákupnom košíku naukladané vedľa seba ako nejaký tovar.

 

Synček bol hneď od narodenia nielen s mamičkou, ale aj s ockom a staršou sestričkou, keďže sme v plnej zostave strávili spolu  4 dni na VIP izbe. Aj dcérke určite veľmi dobre padlo, že jej mamička nezmizla na 4 dni niekam preč, a potom sa zrazu objavila doma s nejakým bábätkom. Bračeka privítala pekne na pôrodnej sále tak, ako sme sa o tom celé tehotenstvo rozprávali a bola na to pripravená. Jednoducho, bolo to celé krásne. Prajem mamičkám, aby tiež mohli zažiť takýto pôrod. Dá sa to naozaj aj ináč ako sme zvyknutí. Chce to len vedieť presne čo chceme  a stáť si za tým. Prajem všetkým mamičkám, ktoré  majú pôrod pred sebou, nech im  vyjde podľa ich predstáv.

 

Na záver by som ešte chcela poďakovať aj topoľčianskej pôrodnici, do ktorej sme sa vrátili rodiť po spokojnosti z prvého pôrodu a pobytu na ich VIP izbe.

 

S pozdravom  Veronika Mihalská