Vždy som chcela mať prirodzený pôrod bez zásahov a medikamentov, bez tlmenia, chcela som rodiť v polohe, akú si vyberiem ja, rodiť tak dlho, ako to bude potrebné bez nejakého urýchľovania. A zároveň, vždy som chcela dojčiť svoje dieťa, tak dlho, ako to ono samo bude chcieť. Keď som otehotnela, začala som intenzívne študovať všetko ohľadom prirodzeného pôrodu a dojčenia, ktoré vlastne spolu veľmi súvisia. Aby sa dobre naštartovalo dojčenie, je správny začiatok – pôrod - veľmi dôležitý – snívala som o tom, ako budem mať dieťatko od prvej minúty pri sebe, skin to skin, že sa samo prisaje, a že všetko bude ideálne. No niekedy nebýva všetko tak, ako si vysnívame. Môj pôrod nakoniec bol plný medicínskych zásahov a neskutočného množstva chémie... Prenášala som totiž dva týždne, a v takom prípade už som sa neodvažovala nechať to všetko na prírodu, aj keď ktovie, ako by to dopadlo... Možno lepšie, ako keď som sa zverila do rúk lekárov.
Akútna hypoxia, závažná asfyxia, Apgar skore = 1 – 2 – 3... Okamžitý prevoz do Martina na jednotku vysokošpecializovanej starostlivosti pre novorodencov. Ani som ho po pôrode poriadne nevidela, iba v inkubátore, keď už čakal na prevoz, zaintubovaný, napichaný infúziami... Nie pri vedomí. Všetko dopadlo úplne naopak... Chcela som mať bábo ihneď pri sebe, no namiesto toho bolo desiatky kilometrov odo mňa. Tá prázdnota vo mne sa nedá ani opísať. A čo teraz? Malý potrebuje predsa moje mlieko... Viac, než keby bol zdravý. Ako to zariadiť? Zatiaľ ide len po kvapkách... Píšem svojej laktačnej poradkyni – odstriekavaj aj po kvapkách, nazbieraj si za deň, a to mu odnes, odpisuje. A kúp si elektrickú odsávačku! Tak dobre, snažím sa odstriekať si každé dve – tri hodiny, aj častejšie. Teraz musím aspoň 10 kvapiek... Potom musím aspoň 20... a tak ďalej, medzitým som zmobilizovala priateľa, aby mi zaobstaral elektrickú odsávačku, vybral takú, s ktorou sa dajú odsať oba prsníky naraz, a je veľmi dobrá. Našťastie tok mlieka silnie a silnie, a už to nie su len kvapky, už sú to mililitre, takže už sa dá použiť aj odsávačka. Z pôrodnice odchádzam na druhý deň po pôrode domov na reverz. Vlastne nie domov, ideme priamo do Martina, a nesiem malému prvých 30 ml horko-ťažko odstreknutého kolostra. No som šťastná, že ho vidím, a že jeho prvá strava po odobratí infúzie s glukózovým roztokom, bude moje mlieko. Pohľad na neho mi dodáva veľa sily, aj keď je v umelom spánku, napichaný infúziami... Doma však, keď už všetko večer stíchne, a ja ležím v posteli, premýšľam a neviem sa zmieriť s tým, ako to celé dopadlo.
Chodíme za ním každý deň, a každý deň mu nosím viac a viac mlieka. Kedy by ste ma prosím mohli k nemu prijať? Až keď už bude v takom stave, že sa môžte o neho sama starať. To znamená odpojený od všetkých hadičiek a keď už nebude v umelom spánku. Neviem sa dočkať toho dňa... Chcem byť pri ňom viac, než čokoľvek na svete. Viem, že ma potrebuje, že potrebuje moju blízkosť. Asi na piaty deň po pôrode mu začali po malých troškách dávať moje mlieko – najskôr 3 ml a sondou do žalúdka. Dávky mu postupne zvyšovali, a prešli na fľašu. Bola som šťastná, že moje mlieko akceptuje dobre, ale neskákala som zrovna po plafón z toho, že ho dokrmujú z fľaše. Iný spôsob tam totiž ani nepoznajú, a pri toľkých detičkách, čo tam majú na starosti, toto je najrýchlejší spôsob, ako do nich dostať predpísanú dávku mlieka – kým sú ešte slabé alebo malátne z liekov. Navyše, zachránili mu predsa život a to je v tomto momente to najdôležitejšie. Zas a znova som sa pýtala k nemu, chcem ho dojčiť čo najskôr... Nesmie si zvyknúť na fľašu! No zatiaľ sa nedá, hovoria. Ale môžte ho klokankovať – mať ho na sebe koža na kožu. Skoro som sa rozplynula od šťastia, bol to najkrajší pocit takto ho cítiť na sebe, jeho dych, jeho malé bezbranné telíčko, ktoré tak statočne bojovalo. No bol ešte pod vplyvom liekov na umelý spánok, a tak len spal a spal. Na desiaty deň po pôrode, keď sme prišli na jednotku, malý už nebol v inkubátore, ale v postieľke, oblečený ako bežné dieťa, a zabalený v perinke. Zobrala som si ho na ruky, a v ten deň prvý krát sa na mňa zadíval, zadíval sa mi hlboko do očí, a usmial sa. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Bol už totiž úplne odpojený od liekov na umelý spánok a všetko začal naplno vnímať. Dnes si ho môžte priložiť na prsník, hovorí sestrička. Počkajte ale, najskôr ho odvážim, aby sme potom vedeli, koľko vypil. Bola som šťastná, že konečne nastal ten okamih. Vôbec som sa neobávala, či sa dobre prisaje, a či sa vôbec prisaje. Proste som si ho chytila, bradavkou mu podráždila pery, nech otvorí ústa, a vsunula mu do úst bradavku aj s dvorcom. Malý sa prisal a sal. Sal chvíľu, rýchlo sa unavil, no potiahol si 5 ml – podľa odváženia. Nevadí, vravím si, každý deň to bude viac a viac. V tej chvíli som bola šťastná, že som počas tehotenstva absolvovala kurz o dojčení. Veľa mi dal, ale nikdy by som nepovedala, že ho budem tak potrebovať. Prikladať si dieťa až toľko dní po pôrode – ako to dopadne? Budem si ho vedieť správne priložiť, bude sa vedieť prisať? S tým majú ženy problém pri bežných pôrodoch, nie to ešte pri takýchto komplikáciách. Veľmi som ocenila teoretické základy, ktoré som na kurze získala, aj preto, lebo sestrička mi nič nevysvetlila, neukázala, nepoučila. Bola som odkázaná sama na seba. No ja som si od prvého okamihu proste nepripúšťala, že nebudem dojčiť, ani na sekundu som na to nepomyslela. Bola som na dojčenie tak zameraná celý ten čas od pôrodu, počas odsávania, počas prvého prikladania, že inú variantu som neakceptovala. Nekupovala som žiadne fľaše ani umelé mlieko že čo ak by, pre istotu. Verila som v silu môjho tela a v to, že aspoň teraz ma nesklame.
Na druhý deň už malého prevážali o poschodie vyššie, kde sú už stabilizované detičky. Ešte stále bol na prístrojoch, ktoré monitorovali jeho životné funkcie, a ešte stále dostával infúziou glukózový roztok – až kým nebude na plnej dávke mlieka, ktorú mu predpísali. Opať som si ho mohla priložiť. Tentokrát ho sestrička neodvážila, no ja som mala pocit, že vypil dvakrát toľko, čo deň predtým. Zvyšok ho sestrička dokŕmila z fľaše. Vtom za mnou prišla staničná sestra a pýta sa, kedy by ste mohli nastúpiť na príjem? Aj hneď! Tak príďte zajtra o pol deviatej, nech vám ešte stihnem zahlásiť aj obed. Usmievala som sa ako mesiačik na hnoji celý deň, zajtra už predsa budem s malým, a už ho nikdy neopustím a nedám si ho! Prišla som teda ráno tak, ako kázali. Ukázali mi orofaciálnu masáž, ktorá podporuje sacie reflexy a stimuluje tvárové svalstvo. Cvičte to s ním pred každým kŕmením. A začal sa kolobeh – každé tri hodiny vybehnúť o dva poschodia vyššie, malého prebaliť a nakŕmiť. V ten prvý deň vypil najskôr 30 ml a potom čím ďalej, tým viac. No ešte stále to nebolo toľko, koľko mal predpísané, musela som si ho teda dokrmovať fľašou. Nik si nevie predstaviť, s akým odporom som mu tú fľašu dávala, zvlášť, keď som videla, ako sa vzpiera, už nechce, vypľúva ju, a naťahuje ho z nej... No musela som danú dávku do neho dostať. Bolo mi z toho do plaču. Oveľa radšej by som bola, kebyže môžem prísť za ním častejšie, ako každé tri hodiny, nech sa dojčí podľa chuti a tak často, ako on chce. No zatiaľ to nebolo možné, bol na prísnom režime, kde všetko bolo zaznamenávané, ešte aj váha plienky po prebalení. Avšak tým, že zakaždým vypil viac a viac, nadišiel deň, keď sestrička povedala – už nemusíte dokŕmiť fľašou, vypil 65 ml a to nie je málo. Uvidíme, ako bude postupovať, koľko vypije spolu za 24 hod. Čiže predpísali mu individuálny režim, už to nebolo každé tri hodiny, ale zakaždým, keď sa zobudil, sestra mi prezvonila na mobil, a ja som letela hore za ním. Samozrejme, neustále sme museli deti vážiť pred aj po kŕmení, bolo to dosť frustrujúce, stresujúce, a bála som sa, že keď sa budem príliš stresovať a budem pod tlakom, bude mi klesať tvorba mlieka. Moja laktačná poradkyňa mi navrhla, že mi zoženie Senovku grécku a Benedikt lekársky a ihneď som ich začala užívať, pre istotu. Trochu ma to ukľudnilo, a mlieka bolo stále viac a viac, presne toľko, koľko drobec potreboval. Nakoniec ho odpojili od všetkých monitorov a vysadili aj glukózu. Kedy by sme mohli ísť domov? No tento týždeň určite nie, neurologička ho chce ešte po týždni vidieť... och... toto sa snáď nikdy neskončí. Veľmi som chcela mať malého doma, mať ho stále pri sebe, vo dne v noci, dojčiť ho bez periniek a váh a iných vymožeností.. a chodiť s ním na prechádzky na čerstvý vzduch. Leto bolov plnom prúde, a tak veľmi som si ho ešte chcela s malým vychutnať. Neunáhľujte to príliš, hovorí primárka... Buďte radi, že je teraz v takom stave, v akom je. Áno, uvedomujem si to. Som za to vďačná. Trpezlivo teda čakám do ďalšieho týždňa, kedy ho opäť vyšetrí neurologička. Budete musieť cvičiť Vojtovu metódu. Ostala som zúfalá, veď toľko som čítala o tom, ako to deti zle znášajú, ako pri tom plačú, ako jedna mamička opisovala, že jej dcérka začala odmietať jej mliečko kôli tomu... Musíte tu ostať ešte aspoň týždeň, aby vás rehabilitačná sestra zaučila na prvé dva cviky. To som už psychicky neuniesla, mysľou som totiž bola už doma, v kľude, vo svojom.. Pár slzičiek vybehlo. Doktorke sa ma uľútostilo, tak mi hovorí, v Liptovskom Mikuláši je jedna veľmi dobrá rehabilitačná sestra, tak my vás tu naučíme prvý cvik, a za ňou choďte, nech vás naučí ten druhý. V stredu by ste teda mohli ísť domov.
Tá streda bola najkrajší deň v mojom živote, keď sme si drobca viezli v aute domov. Takto to malo byť pred tromi týždňami. No my sme museli tie tri týždne stráviť inak, a ja dodnes uvažujem, prečo. Dôležité ale je, že sa plne dojčíme (zatiaľ bez akýchkoľvek problémov, ako sú bolestivé a poranené bradavky, upchaté mliekovody, mastitídy...) a vychutnávame si spoločné chvíle. Drobca nosím v šatke alebo manduce tak často, ako sa len dá – nevydrží moc dlho, predsa len už si zvykol ležať na chrbte vystretý na rovnej podložke, no ja vidím, že aj tých pár hodín denne mu prospieva. Spí s nami vo veľkej posteli, pretože som nechcela dovoliť, aby po toľkej separácii po pôrode bol ešte separovaný aj v postieľke. Potrebuje predsa nás a náš neustály kontakt. A je z neho veselý chlapček, často sa smeje a veľmi málo plače. Verím, že aj vďaka tomu, čo si prežil, vyrastie z neho veľmi silná osobnosť. Už teraz som na neho hrdá.
Petra Navrátilová