Vždy som hovorievala, že keď raz budem mať dieťa, určite chcem dojčiť. Keď som otehotnela, stále som verila, že budem dojčiť pretože je to prirodzené a to najlepšie ako pre bábo, tak aj pre mňa. Moje tehotenstvo sprevádzalo mnoho osobných problémov, takže som sa nestihla venovať príprave na pôrod a už vôbec nie na dojčenie. Spoliehala som sa na to, že v pôrodnici mi povedia, čo mám robiť a dojčenie mi tiež ukážu. Ale veľmi som sa mýlila.
Pôrod ma zastihol ozaj nečakane a nepripravenú o 12 dní skôr. Ráno pred pôrodom, ešte na izbe, som sa zhovárala s práve čerstvou mamičkou, ktorá bola v nemom úžase, že jej po pôrode hneď malinkú priložili na holú hruď. Hovorím si super, to je krásne. Ale mne po pôrode malého ani neukázali ani nepriložili. Hneď ho odniesli. Uisťovali ma, že všetko je v poriadku, že ho museli dať na chvíľu do inkubátora. Bola som šťastná, že je na svete tak som čakala a čakala kým ho prinesú. Necelú hodinu trvalo kým ho priniesli. Bol už zabalený v zavinovačke, tak mi sestrička pomohla s prvým priložením. Bolo to zvláštne. Malý ani trochu nemal záujem o prsník. V tú chvíľu som sa cítila zle, ako keby som hneď zlyhala. Po pol hodine mi ho opäť zobrali, aby ma preložili na izbu, že potom mi ho donesú. Trvalo to večnosť. Vyše dve hodiny trvalo, kým mi ho opäť doniesli, aj to až po mojom pripomenutí sa, že ho chcem k sebe. Sestrička ho doniesla, že nadojčite ho a odišla. Tak som skúšala všelijako ale nič, on len spinkal, sem-tam pootvoril ústočká, ale nič sa nedialo. Vtedy ma prepadol obrovský strach, že ja vôbec neviem čo mám robiť. Tak som si zavolala sestričku, aby mi pomohla. Trošku sa prisal, ale hneď zaspal. Tak ho budili, štípali na líčka, šúchali ušká, on strašne plakal, mne trhalo srdce, nevládala som. Každá sestrička mi radila inak. Bola som zúfalá. Deprimovali ma, že mám zlé ploché bradavky, že si ho neprikladám a podobne. Takže mi ho dokrmovali, naivne som si myslela, že striekačkou.
Pri odchode domov sa ma opýtala sestrička, že kde máme cumeľ a pritom do neho naliala 70 ml UM z fľašky. Bolo mi jasné, že sa nebude trápiť so satím z prsníka, keď z fľašky to ide samo. Mliečko sa u mňa skoro vôbec nedostavilo a to som aj odsávala odsávačkou.
Doma to bola katastrofa. Malý hladný plakal, ja v strese, nevedel sa prisať. Rýchlo som si dala kúpiť odsávačku, odsala som 60 ml z oboch prsníkov a dala vypiť z fľašky. Skúšala som aj prikladať, ale on iba strašne plakal a krútil sa. Bola som zmätená a bála som sa aby nechudol a kvôli nevyvinutým obličkám som chcela do neho dostať čo najviac. Takže som odsávala, ale išlo čoraz menej a menej. Kúpila som UM. Pil, bol spokojný.
Mala som pocit, že mi niečo chýba. Chýbala mi tá blízkosť syna, dojčiť ho, priložiť si ho k sebe. Veľmi ma to trápilo, ale vedela som, že som si sama na vine, lebo som sa nepripravila na dojčenie ako som mala.
Po siedmych týždňoch mi kamarátka poradila, aby som vyhľadala laktačnú poradkyňu. Neváhala som. Hneď sme sa skontaktovali, objednali sme bylinky a lieky, ukázala mi videá, ktoré si môžem pozrieť, presne mi popísala aký je postup, ukázala mi ako sa dieťatko prikladá, zrušili sme fľašu aj cumeľ. Dokrmovali sme po prste cievkou ako nácvik prisávania s cievkou po prsníku. Skúšala som aj prikladať. Najskôr to nešlo vôbec, malý sa bránil, ale čo najviac sme boli koža na kožu a začal pri mne aj spinkávať. Ja som sa snažila aj tých pár kvapiek odstriekať tak často ako sa dalo. A hlavne začala som navštevovať kurz dojčenia. Tam som sa dozvedela veci, ktoré mi z dojčenia spravili naozaj to prirodzené, čím je. Stačilo len trochu viac sa o dojčenie zaujímať. Asi po 2 týždňoch sa to stalo. Synček sa prisal. Teraz som sa cítila ako matka.
Avšak malého som raz nechala v opatere starkej a ona mu dala cumlík. Vrátilo nás to na začiatok, pretože prsník začal opäť odmietať. Všetko som zopakovala ako na začiatku a zase sa to podarilo, znovu sa začal prisávať. Mliečko sa začalo trošku rozbiehať, takže mi prišla moja laktačná ukázať ako dokrmovať cievkou po prsníku. Nebolo to veľmi pohodlné a dlho to trvalo. Najskôr nadojčiť ako sa dá a potom takto dokŕmiť. Lieky som stále musela užívať lebo bez nich mliečko nebolo. Veľmi veľakrát som bola taká zúfalá, že som to chcela vzdať. Kašlať na to, dať fľašu a mať pokoj. Najmä v noci. Ale tá túžba po dojčení a ten pocit, keď sa synček prisaje mi dávali silu vydržať. Prišiel však boľavý prsník tvrdý ako skala a teploty. Tu mi opäť pomohla poradkyňa a jej poradenstvo. Prekonala som aj kandidózu, čo bolo dosť nepríjemné a bolestivé po aj počas dojčenia. Ešte sa asi raz zopakovalo, že začal odmietať prsník myslím, že to bolo niečo ako štrajk, ale všetko sme zvládli vďaka kontaktu koža na kožu, spoločnému spaniu a tiež noseniu v šatke a podpore po každej stránke, ktorú som dostávala od poradkyne.
Keďže s mojou laktáciou to je slabé, až keď sme začali s príkrmami, naše dojčenie sa stalo dojčením bez cievky a dokrmu. Užívala som si to ako sa dalo. Je to krásny pocit, ktorý chcem aby trval dlho. Malý má 8 mesiacov, ale ja verím, že naše dojčenie bude dlhé a vynahradíme si čas, ktorý sme boli od seba teda bez dojčenia. Nosíme sa v manduce, dojčíme sa kedy si malý zažiada a ja som šťastná, že sme to zvládli. Dnes viem, že sme mali problémy už v pôrodnici pre dlhú separáciu po pôrode a používanie umelých náhrad – cumlík a fľaša. Ako vidíte k štrajku a neprisávaniu stačí zdanlivo tak málo...
Za toto by som chcela poďakovať spomínanej poradkyni, ktorou je Aďka Kráľová. Bez nej by nič z tohto nebolo možné....ďakujem!
Magdaléna Eremiášová